Keď som otehotnela, som po prvý krát v živote pocítila skutočnú zodpovednosť a dostala som strach. Ten pocit som pretavila do energie, tak aby ma posunula na ceste vpred a ja stále idem...

Narodila som sa v roku 1991 mojim milujúcim rodičom, ktorým už robil spoločnosť môj veľký brat. Bola som šťastné, vytúžené, milované dievčatko. Neskôr, keď som mala 11 rokov, som sa ja stala veľkou sestrou môjmu druhému bratovi.

Ako som rástla a vyvíjala sa, zažívala som rôzne situácie, učila som sa umeniu života. To, či som sa naučila dobré, alebo zlé návyky (alebo ako sa teraz často používa programy, či vzorce správania) a či mám správny základ považujem za nepodstatné.

Dôležité je totiž to, koľko z toho si uvedomujem a chcem cielene meniť a pracovať na sebe. Každý človek je jedinečný, originálny a myslím si, že niečo ako zlý základ ani neexistuje. Je však dôležité, či si člověk začne uvedomovať svoje myslenie, vyjadrovanie, správanie a svoj dosah na vývoj svojich vzťahov a život ako taký.

Veľmi rada som trávila čas sama vonku v prírode. Už ako malé dievča som veľa premýšľala o živote a o svojej existencii na tomto svete. Odjakživa som milovala prechádzky sama po lúke a kreatívne tvorenie. Mala som však pocit akoby mi stále niečo chýbalo k tomu otvoreniu mojej mysle, pretože som dostávala mnoho protichodných informácií.

Po základnej škole, kde som zažila veľmi agresívnu šikanu vo všetkých úlohách (čiže ako agresor, ako obeť aj ako nestranný pozorovateľ. A samozrejme vtedy si človek neuvedomí čo sa deje) som vhupla do tornáda zvaného puberta - Stredná škola, frajer, brigáda a pocit, že som pupok sveta. Môj život sa pár rokov niesol v duchu akéhosi schizofrenika. Na jednej strane boli hádky na všetkých frontoch, klamanie, úteky z domu, experimenty so všetkým možným a dostupným v nočnom meste a strane druhej som bola starostlivá, láskavá, zodpovedná, usmiata a slušná mladá dievčina, ktorej mohli rodičia bez obáv zveriť svoje malé dieťatko, alebo vedúci chod prevádzky.

Našťastie mi zostalo "pitvanie" vlastného ja, premýšlanie o živote, schopnosť pozerať na veci aj z iného uhla a schopnosť empaticky vnímať situácie iných ľudí, lebo vďaka tomu som získala tú najlepšiu spätnú väzbu- sebareflexiu a vedela som si v živote naozaj upratať.

Po skončení strednej školy som si prešla niekoľkými pohovormi, na ktoré ma psychicky nikto nepripravil a vždy som odchádzala z pohovoru s plačom. Keďže som v sebe objavila zručnosť a s ňou spojenú aj vysokú dávku trpezlivosti pri práci s deťmi, začala som pracovať ako opatrovateľka detičiek v jednej rodine, s ktorými mám doteraz priateľský vzťah.

Neskôr som pracovala v automobilovom priemysle. Tam som mala možnosť analyzovať rôzne typy a povahy ľudí a ich správanie. Manuálna práca ma veľmi bavila. Vedela som pri nej vypnúť a byť sama so sebou - asi aj vďaka tomu som tam pracovala 4 roky, pokiaľ som nešla na materskú dovolenku.

Ako snáď každý človek, aj ja mám svoje hobby. Je ním pečenie tort a koláčov. Vzniklo z môjho kreatívneho a introvertného Ja, pretože pri tejto činnosti môžem nechať pracovať svoju fantáziu, som sama so sebou a napĺňam aj svoju potrebu manuálnej sebarealizácie. Napadlo mi posunúť svoje hobby na vyšší level - a urobiť z neho svoj biznis, ale rozhodla som sa ponechať ho v rovine svojho koníčka, relaxu ako moju dobrovoľnú aktivitu. Potrebujem totiž niečo moje, niečo pri čom sa dokážem dokonale uvoľniť a načerpať novú energiu.

V roku 2017 sa mi narodil synček. Už počas prvých mesiacov tehotenstva som veľmi rýchlym spôsobom začala meniť svoje myslenie a vnímanie všetkého okolo seba. Od blízkej priateľky som dostala svoju prvú motivačnú knihu a toto obdobie bolo štartom môjho sebapoznávania, sebarozvoja a samovzdelávania. Začala som po prvýkrát v živote skutočne cítiť zodpovednosť - za seba, za iný ľudský život a neskôr za všetko čo robím a čo sa deje okolo mňa. Toto bol štart môjho premýšľania nad životom spôsobom:

AKCIA=>REAKCIA

v zmysle: "každý môj krok v živote spôsobí nejakú reakciu a následný tok udalostí."

Po pôrode som sa zamerala na správny prístup, manipuláciu a komunikáciu s dieťatkom.. Prichádzali ku mne neustále nové a nové poznania a informácie z oblasti ľudského vývinu a psychológie. A čím viac som sa dozvedala, tým viac som mala pocit, že ešte veľa neviem. A tak mám neustále túžbu sa učiť.

Stále sa posúvam a vzdelávam, čítam a učím sa od skúsenejších. Som veľmi zvedavá a dychtivá po nových informáciách, z ktorých si utváram svoj obraz života, hodnôt a cieľov.

V rámci svojej túžby po sebarozvoji a sebarealizácii som sa zúčastnila mnohých webinárov, prednášok, podporných stretnutí, kurzov, workshopov, prečítala alebo vypočula veľa kníh a zmenila veľa svojich návykov, zároveň si aj vytvorila nové, ktoré považujem za užitočnejšie. Spoznala kopec nových ľudí, vytvorila si nové priateľstvá a zorganizovala pár festivalov a stretnutí. Učím sa mnoho nových nástrojov komunikácie, pretože verím, že ak by sme sa my ľudia naučili komunikovať ,,správne,, tak by sme žili bez konfliktov- teda šťastne. Verím, že každý človek je odborník na svoj život a že koučing je geniálny nástroj na prekonávanie prekážok, výziev, či zlepšovanie kvality života.

Momentálne sa okrem koučingu a sebarozvoju venujem komunitným aktivitám a riadeniu OZ Pampúch a tiež virtuálnej asistencií, tvorbe nových on-line projektov a marketingu pre malých podnikoteľov. Je to neuveriteľne naplňujúce poslanie. No najviac ma napĺňa čas s rodinou. To je môj absolútne najväčší úspech.

Milujem to čo robím a žijem.

Klaudia